Anjel

16. května 2008 v 0:15 |  Střepy
Autor: Matada
Píseň: Anděl
Fandom: HP
Pár: Najdete na konci povídky
Poznámka: Povídka vznikla v rámci Challenge u Bellaniky a Frox

Z rozmláceného kostela,
v krabici s kusem mýdla,
přinesl jsem si anděla,
polámali mu křídla.
Môj anjel mal čierne krídla ilúzie. Krehké, akým bol sám.
Nie, domov som si ho nepriniesol v krabičke od mydla. Kráčal za mnou, čoraz ťažším krokom pod ťarchou svojich nádejí.
Už vedel, už chápal.
Bál som sa naňho pozrieť. Bál som sa, že v jeho tvári uvidím vlastný obraz.
Tak mladý a tak dôverčivý. Prišiel len čo sa mu naskytla príležitosť. S hrdosťou a bezbrehou vierou, vložil svoje krídla do rúk Temného pána.
A Jeho tvár žiarila. Ó áno, vždy žiarila, keď vítala nového člena. Láskavým, vrúcnym a tak chápavým úsmevom. Rovnakým, aký na Jeho tvári žiaril, keď z nich jeden po druhom vytrhával pierka, kým sa pred ním nezjavila holá pravda. Do Jeho sveta ilúzie nepatrili.
A môjho anjela to zabíjalo. Napriek tomu stále, znova a znova vstával. Nikdy na sebe nedal nič poznať. Jediným znamením boli jeho otrhané kýpte. Ani tých sa však nemienil vzdať. Pretože veril. Veril, že ho ponesú, ponesú tam, kam naňho Čierny Lord nedočiahne.
Sledoval som ho z diaľky, vediac, že je to boj, ktorý nemôže vyhrať. Bol som v Jeho službách už dlho. Videl som už toľko pádov, toľko znetvorených snov. Dumbledore ich mal v pravidelných hláseniach.
Keď som však videl, nezmyselný boj toho chlapca, niečo sa vo mne začalo hýbať. Niečo o čom som si myslel, že je dávno mŕtve.
A vzal som ho k sebe.
Keď som konečne nabral odvahu a pozrel naňho, vedel som, že Temný pán sa tentoraz zhostil svojej roly dokonale.
Díval se na mě oddaně,
já měl jsem trochu trému,
tak vtiskl jsem mu do dlaně
lahvičku od parfému.
Ako sa správať k anjelom? Mal som problém vychádzať aj s obyčajnými ľuďmi.
Ale teraz som chcel pomôcť. Jediné, čo ma v tej chvíli napadlo, bolo ukázať mu voľnú izbu.
Vďačný úsmev mu na chvíľu prejasnil tvár a ja som začal dúfať. Dúfať, že pre tohto anjela ešte nie je neskoro.
Nádej vie byť krutá, však?
A proto prosím věř mi,
chtěl jsem ho žádat,
aby mi mezi dveřmi pomohl hádat,
co mě čeká
a nemine,
co mě čeká
a nemine.
Pripúšťam, bol som sebecký. Prvotný impulz, ktorý ma prinútil sledovať ho, bol ten, že mi dával silu. Čerpal som z neho silu k vlastnému vzdoru, že v tom nie som sám. Silu odolávať okúzľujúcemu hlasu, ktorý hlásal svetu smrť. Pomáhal mi, hoc nevedomky, udržať si jasnú myseľ uprostred tohto šialenstva.
Jeho odovzdaný pohľad si však našiel cestu k tej veci, ktorá mi zrazu tak divo búšila v hrudi. Srdce sa mi stále zovrie keď si spomeniem, ako sa ma neisto pýtal, či som priateľ. Priateľ...
Chcel som... Chcel som sa spýtať... Chcel som sa dotknúť... Chcel som toho toľko...
Pak hlídali jsme oblohu
pozorujíce ptáky,
debatujíce o Bohu
a hraní na vojáky.
Naše dni ubiehali a my sme pozorovali svet okolo. Mlčky. Tak to plynulo nejaký čas a potom... Už si nepamätám kto prehovoril prvý, ale rozprávali sme sa celú noc. Debatovali sme najmä o našom Temnom bohu a našej smiešnej hre na vojakov spásy.
Do tváře jsem mu neviděl,
pokoušel se ji schovat.
To asi ptákům záviděl,
že mohou poletovat
Počas celého rozhovoru na mňa nepozrel. Slová mu vychádzali úst a ja som ho nedokázal zastaviť. Hovoril, že závidí a to práve opovrhovaným mukolom. Žijú si v sladkej nevedomosti, vo svojich každodenných problémoch.
Vedel, že Temný pán musí byť zastavený.
Len ja som nevedel, že to vzal ako svoju osobnú úlohu.
A proto prosím věř mi,
chtěl jsem ho žádat,
aby mi mezi dveřmi
pomohl hádat,
co mě čeká
a nemine,
co mě čeká
a nemine.
Už som otváral ústa. Slová mi však uviazli na jazyku. Nepotreboval som hádať, čo ma čaká. Čo nás čaká..
Chcel som sa len rozprávať. Aby mi vyvrátil moje čierne myšlienky. Aby mi potvrdil moje nádeje.
Uvedomil som si však, že to nie je len o mne, že trpia viacerí a on snáď najviac z tých, čo som poznal.
Pozbieral som odvahu a zovrel mu ruku. Snáď prvýkrát som dovolil svojej tvári, aby sa na okamih uvoľnila. Nič viac, nič menej.
Prekvapene zažmurkal, ale potom sa usmial. "Ešte nič nie je stratené," vravel.
Když novinky mi sděloval
u okna do ložnice,
já křídla jsem mu ukoval
z mosazné nábojnice.
Vedel som, prečo sa vraciam ja, ostávalo mi však záhadou, prečo sa vracia on. Akýsi skrytý motív, ktorý mu dával silu a celého ho prežiaril.
Nikdy som sa ho na to nespýtal a toľkokrát som chcel. Medzi nami však panovali zvláštne pravidlá.
A on, aj keď opäť nevedomky, sa stal neoceniteľným prínosom pre Fénixov rád. Vo chvíľach, keď sme si vymieňali zážitky som videl ako trpí, ako sa trasie a predsa z naho vyžarovalo zmierenie. Tak krehký, tak tvrdý a tak krásny.
A ja som pri ňom stál, ako s úsmevom hovoril, ako jeho krídla z ocele.
A tak jsem pozbyl anděla,
on oknem odletěl mi,
však přítel prý mi udělá
nového z mojí helmy.
Áno, aj ja som stratil svojho anjela.
Už dlhší čas bol nepokojný, opakoval že už nevydrží a ani nemusí. Pretože vie, čo Ho zničí. Sťahoval sa čoraz viac do seba a čoraz dlhšiu dobu trávil preč. Až jedného dňa zmizol nadobro. Zobral zo sebou len svojho škriatka. V tú chvíľu som Kreachera znenávidel, napriek tomu ako iracionálne to bolo.
Netrvalo dlho a našli ho. Všetci sme vedeli aký je trest za dezerciu.
Nevzpieral sa. Bol som naňho hrdý, ako kráčal s hlavou vysoko, v očiach víťazoslávny pohľad, ktorý chápem až teraz. Bol som hrdý, aj keď mi vnútro trhalo na kusy.
Mal som chuť kričať, avšak stoický pokoj, ktorý ma sprevádzal doteraz, ma neopustil. Oceľové krídla sa nezlomia...
Zelené svetlo a ja som sa naňho mohol naposledy pozrieť. Ani neviem kde má hrob, ale anjeli predsa hroby nemávajú... Vtedy som si všimol, že zmizol jeho rodinný medailón. Nosil ho neustále. Najprv z hrdosti, potom ako trpkú pripomienku. Nikto iný si to nevšimol a ja som tú dotieravú myšlienku zahnal preč.
Pár dní nato Voldemort padol.
A mne neostalo nič, len chlad, ktorý zmrazil všetky city, ktoré by sa chceli predrať von.
Dumbledore, jeden z mála, nezdieľal optimistické myslenie zvyšku sveta. A ja som tušil, že má pravdu. Nemal som už ale silu bojovať. On mi však sľúbil nového anjela - nádej pre všetkých.
10 rokov nato mi predstavil zelenookého diabla.
A proto prosím věř mi,
chtěl jsem ho žádat,
aby mi mezi dveřmi
pomohl hádat,
co mě čeká
a nemine,
co mě čeká
a nemine.
Áno, chcel som sa ho spýtať. Chcel som poznať odpoveď na otázku, ktorú si kladiem noc, čo noc.
Koľko toho ešte budem musieť vydržať?
Koľko toho ešte vydržím?
Pár:SS/RB
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Profesor Profesor | 18. května 2008 v 12:52 | Reagovat

Hezké. Moc.

2 Eillen Eillen | Web | 19. května 2008 v 9:13 | Reagovat

Krásné. Poslední dobou se mi slovenština líbí víc a víc.

jo a je vidět, že jsem v práci. Demence mi leze na mozek. Četla jsem totiž:"10 rokov nato mi predstavil zelenookého debila" :-D A to je teprv pondělí :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.